Po úteku z Mjanmarska žije takmer milión ľudí v chatrných príbytkoch v utečeneckých táboroch pri bangladéšskom prístavnom meste Cox’s Bazar. Títo ľudia prišli o domov v dôsledku brutálnej štátnej kampane zameranej proti rohinskému etniku. Mjanmarská armáda a štátni predstavitelia v súčasnosti čelia obvineniam z etnických čistiek, zločinov proti ľudskosti a potenciálnej genocídy, ktoré sú predmetom vyšetrovania medzinárodných súdov. Ľudia na úteku pred násilím však už niekoľko rokov žijú v katastrofálnych podmienkach, ktoré ešte zhoršila pretrvávajúca pandémia COVID-19. Rohingovia dnes nemajú takmer žiadny vplyv na svoje životné podmienky a nerozhodujú ani o tom, kedy – a či vôbec – sa budú môcť vrátiť domov. Ak chce medzinárodné spoločenstvo utečencom a utečenkám z Mjanmarska skutočne pomôcť, musí ich zainteresovať do rozhodovacích procesov a vypočuť si ich hlas.

Dostať sa k zdravotnej starostlivosti v zúfalých hygienických podmienkach utečeneckých táborov je často takmer nemožné. Ľudia, ktorí sú tu nútení žiť, narážajú na jazykovú bariéru i zlé zaobchádzanie zo strany zdravotníckeho personálu, chýbajú im základné informácie o tom, aká zdravotná starostlivosť je pre nich vôbec dostupná.

Ľudia z rohinskej etnickej skupiny nie sú v bezpečí pred násilím ani po úteku z Mjanmarska. Podľa informácií bangladéšskej organizácie pre ľudské práva Odhikar bolo v období od augusta 2017 do júla 2020 zavraždených viac ako 100 rohinských utečencov a utečeniek, pričom údajne išlo o mimosúdne popravy. Ženy v táboroch povedali Amnesty International, že ich manželia prišli o možnosť pracovať a vyžadujú, aby rodinný príjem zabezpečovali ony. Mnohé z nich potvrdili, že v dôsledku vypätej situácie sa k nim rodinní príslušníci neraz správajú násilne. Ženy a dievčatá v táboroch pri Cox’s Bazare čelia dlhodobo rôznym formám sexuálneho a rodovo podmieneného násilia. Podľa prieskumu agentúry Oxfam nedostatok súkromia a strach z útokov nútia ženy zostávať vnútri príbytkov. Kým nebezpečie pri pohybe v tábore pociťuje len 5 % mužov, strach pohybovať sa mimo svojho prístrešku zažíva až 29 % žien. Viac ako tretina žien nemá podľa vlastných slov bezpečný prístup k zdroju vody či k latrínam.

Ľudia na úteku aj humanitárne pracovníčky a pracovníci prítomní v týchto táboroch uviedli, že obrovským problémom je aj obmedzenie pohybu. Oplotenie táborov ostnatým drôtom im nebráni len v slobodnom pohybe, ale takisto im znemožňuje reagovať v núdzových situáciách. Príkladom bol požiar, ktorý v marci tohto roka vypukol v jednom z táborov pri Cox's Bazare a vyžiadal si 15 obetí a stovky zranených.

Tisíce rohinských mužov, žien a detí žijú presídlené na naplaveninovom ostrov Bhasan Char v Bengálskom zálive. Mnohí z nich tímu Amnesty International povedali, že sa na ostrov presťahovali skôr z donútenia, než dobrovoľne. Podľa dostupných informácií bangladéšske úrady plánujú na ostrov presídliť až 100 000 rohinských utečencov a utečeniek.

Budúcnosť takmer pol milióna rohinských detí je v dôsledku obmedzeného prístupu ku kvalitnému a akreditovanému vzdelávaniu veľmi neistá. Ľudia žijúci v utečeneckých táboroch v Bangladéši nemajú miesto, ktoré by mohli nazvať domovom, ani možnosť zabezpečiť základnú obživu a potreby pre seba a svoje rodiny. Preto sa každý rok v období od októbra do júna, počas prestávky medzi obdobiami monzúnových dažďov, stovky z nich vydávajú na nebezpečnú plavbu cez more v člnoch, hľadajúc útočisko a nový domov v susedných krajinách.

Mjanmarská štátna moc už po desaťročia upiera rohinskej menšine právo na štátnu príslušnosť, slobodu pohybu a prístup k základným službám, ako sú vzdelávanie, zamestnávanie a zdravotná starostlivosť. Bangladéš a ďalšie krajiny medzinárodného spoločenstva môžu túto situáciu zvrátiť. Ak ľuďom tohto etnika poskytnú podporu a ochranu, majú silu pomôcť im prinavrátiť ľudskú dôstojnosť a ľudské práva, na ktoré máme všetci a všetky rovnaký nárok. Pozitívna zmena však nastane iba vtedy, ak aj samotná rohinská komunita dostane príležitosti sa ozvať a byť vypočutá, zasadzovať sa za svoje práva a zapájať sa do rozhodovania o veciach, ktoré sa jej týkajú.

Podpíšte petíciu a vyzvite spolu s nami bangladéšsku vládu a medzinárodné spoločenstvo, aby rohinským utečencom a utečenkám umožnili participovať na rozhodnutiach, ktoré majú priamy vplyv na ich životy a práva.

Petícia je v súčasnosti adresovaná vládam Bangladéša, Austrálie, Kanady, Indonézie a USA.