Disidentke Verisheh Moradi, ktorá patrí k utláčanej kurdskej menšine v Iráne, hrozí poprava po hrubo nespravodlivom súdnom procese, ktorý viedol Revolučný súd v Teheráne. V novembri 2024 ju odsúdili na trest smrti za „ozbrojenú vzburu proti štátu“ (baghi). Verisheh Moradi obvinila štátne orgány z mučenia a iného zlého zaobchádzania, tieto obvinenia sa však nikdy nestali predmetom vyšetrovania. Jej odvolanie na Najvyššom súde sa ešte stále prejednáva.

1. augusta 2023, keď Verisheh Moradi cestovala autom do Sanandaju, ju agenti Ministerstva spravodajských služieb násilne zatkli. Verisheh Moradi na začiatku augusta 2024 napísala z väzenia Evin otvorený list. Opísala v ňom, ako agenti strieľali na auto, v ktorom sa nachádzala, rozbili na ňom okná a následne ju počas zatýkania fyzicky napadli. V tom istom liste uviedla, že 9. apríla 2024 ju obvinili z trestných činov, ktoré zahŕňali „členstvo v opozičných skupinách“ a „ozbrojenú vzburu proti štátu“. V liste ďalej zdôraznila, že iránske orgány „[jej] boj proti teroristickým silám, ako je Da'esh [ozbrojená skupina Islamský štát (IS)], prirovnali k boju proti Iránskej islamskej republike“. Následne poprela, že by sa v Iráne pridala k ozbrojenému hnutiu. V roku 2014, keď sa nachádzala v severovýchodnej Sýrii, utrpela zranenia počas ozbrojeného konfliktu v Kobani medzi ozbrojenou skupinou IS a kurdskými ozbrojenými skupinami a ďalšími. Kobani je mesto s kurdskou väčšinou, ktoré je v súčasnosti pod faktickou kontrolou Autonómnej správy severovýchodnej Sýrie.

Verisheh Moradi vo svojom otvorenom liste z augusta 2024 napísala, že počas dlhodobého zadržiavania v samoväzbe trpela bolesťami hlavy, krvácaním z nosa a silnými bolesťami krku a chrbta. Zadržiavali ju v bloku 209 väznice Evin, ktorá je pod kontrolou Ministerstva spravodajských služieb. Dňa 14. mája 2024 Verisheh Moradi previezli zo ženského oddelenia väznice Evin do bloku 209 na opätovné vypočúvanie. Na druhý deň ju vrátili späť na ženské oddelenie. Od začiatku mája 2024 úradní predstavitelia odopreli Verisheh Moradi aj rodinné návštevy ako trest za jej aktivizmus, a to aj v súvislosti s prezidentskými voľbami v Iráne.

Začiatkom septembra 2024 úrady otvorili druhý súdny proces proti Verisheh Moradi v súvislosti s protestom, ktorý spolu s niekoľkými ďalšími osobami zorganizovala začiatkom augusta 2024 na ženskom oddelení väznice Evin. Organizácie protestu sa zúčastnila aj svojvoľne zadržiavaná obrankyňa ľudských práv Narges Mohammadi. Väzenkyne protestovali proti častejšiemu uplatňovaniu trestu smrti iránskymi orgánmi a tajnej svojvoľnej poprave Rezu Rasaeiho v súvislosti s povstaním „Žena, život, sloboda“ zo septembra až decembra 2022. Koncom októbra 2024 Verisheh Moradi v súvislosti s týmto protestom odsúdili na šesťmesačný trest odňatia slobody za „neposlušnosť voči štátnym úradníkom“.

Od svojho zadržania Verisheh Moradi uskutočňuje vo väzení pokojné protesty. Napríklad 10. októbra 2024, na Svetový deň proti trestu smrti, začala protestnú hladovku proti uplatňovaniu trestu smrti. Po naliehavých intervenciách aktivistov a aktivistiek, ktoré ju vyzývali, aby kvôli svojmu zlému zdravotnému stavu prestala hladovať, Verisheh Moradi 29. októbra 2024 hladovku ukončila. Jej zdravotný stav bol naďalej zlý, mala problémy s tráviacou sústavou. Krátko po skončení hladovky ju previezli z väzenia na lekárske ošetrenie a na druhý deň späť do väzenia. Jej zdravotné problémy sa zhoršili a objavilo sa u nej vnútorné krvácanie. V polovici novembra 2024 jej rodina zariadila, aby jej poskytli lekársku starostlivosť mimo väzenia. Ľudskoprávna organizácia Kurdistan Human Rights Network však uvádza, že jej prevoz zablokovali predstavitelia väznice a spravodajskej služby. V októbri 2024 jej úrady tiež odopreli trvalý prístup k adekvátnej zdravotnej starostlivosti, ktorú potrebuje kvôli bolestiam krku a chrbta, vrátane fyzioterapie.

Po povstaní „Žena, život, sloboda“ iránske orgány začali intenzívnejšie používať trest smrti, aby si prostredníctvom strachu upevnili moc. Toto vystupňovanie autoritárstva zahŕňa používanie trestu smrti proti etnickým menšinám vrátane Balúčov a Kurdov. Iránske orgány 29. januára 2024 svojvoľne popravili kurdských disidentov Pejmana Fatehiho, Vafu Azarbara, Mohammada (Hazhira) Faramarziho a Mohsena Mazlouma. Odsúdili ich na smrť po hrubo nespravodlivom súdnom procese koncom roka 2023. Orgány tiež začali intenzívnejšie uplatňovať trest smrti voči ženám zadržaným na základe politicky motivovaných obvinení. V júli 2024 odsúdili humanitárnu pracovníčku Pakhshan Azizi, taktiež z iránskej kurdskej menšiny, na trest smrti za „ozbrojenú vzburu proti štátu“ v súvislosti s jej pokojnými humanitárnymi aktivitami a aktivitami v oblasti ľudských práv vrátane pomoci vysídleným ženám a deťom v severovýchodnej Sýrii.

V roku 2023 iránske orgány vykonali najmenej 853 popráv. Popravy zasiahli najmä prenasledovanú iránsku etnickú menšinu Balúčov. Táto menšina tvorí približne 5 % iránskej populácie, ale v roku 2023 predstavovali popravy Balúčov 20 % všetkých popráv. V roku 2024 iránske orgány pokračovali v popravách vrátane popráv disidentov a ľudí patriacich k etnickým menšinám. Amnesty International odmieta trest smrti vo všetkých prípadoch bez výnimky. Trest smrti je porušením práva na život, ako sa uvádza vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, a je najvyšším krutým, neľudským a ponižujúcim trestom.

Etnické menšiny v Iráne vrátane Kurdov čelia rozsiahlej diskriminácii, ktorá obmedzuje ich prístup k vzdelaniu, zamestnaniu, primeranému bývaniu a účasti na politickom živote. Pretrvávajúce nedostatočné investície v regiónoch obývaných etnickými menšinami prehlbujú chudobu a marginalizáciu. V roku 2023 bezpečnostné sily beztrestne a nezákonne zabili desiatky neozbrojených kurdských cezhraničných kuriérov (kulbarov), ktorí pracujú medzi iránskym a irackým regiónom Kurdistanu. Amnesty International tiež opakovane zdokumentovala, ako sa iránske orgány cielene zameriavajú na svojvoľné zatýkanie a zadržiavanie osôb z iránskej kurdskej etnickej menšiny na základe ich skutočnej alebo domnelej podpory kurdských strán alebo ich spojenia s nimi. Neposkytujú pritom dostatočné dôkazy o ich priamej alebo nepriamej účasti na medzinárodne uznávaných trestných činoch.